Územné plánovanie a ľudia
Článok uverejnený v INFORMÁCIÁCH SKA č. 06/2015:
http://www.informacieska.sk/informacie/archiv/2015/cislo-6/uzemne-planovanie-a-ludia.htmlSom architekt so 17- ročnou praxou, z toho 12 rokov ako autorizovaný v SKA. Diplom mám zo starých (nekreditových) čias z FA STU, v odbore urbanizmus. Urbanizmu veľa nerobím, ale keď ho robím, snažím sa chápať ho tak, ako ma učil pán profesor Tibor Alexy. Urbanista nenavrhuje hmoty domov, ale vytvára predpoklady pre kvalitný životný priestor pre ľudí. Urbanistická a architektonická kompozícia ponúka množstvo účinných nástrojov na to, aby sa to dalo… Ale.
Asi mnohí skrze osobnú skúsenosť vieme, že územné plánovanie tak, ako ho dnes poznáme, nie je celkom to najlepšie. Otázka znie, či ešte nikdy nikto nič lepšie nevymyslel – tak, ako sa to hovorí o zastupiteľskej demokracii (všetci vieme, že to nie je to najlepšie, ale zatiaľ vraj nikto nič lepšie nevymyslel).
Nalejme si čistého vína. Kde zlyháva územné plánovanie ako inštitút spravovania územia? Alebo ešte lepšie – kde začal zlyhávať? A kedy? A prečo?
- Na úradoch. Kde v mnohých mestách od začiatku „nových dní“ (čo už je viac než 25 rokov) vládnu kamarátšafty a kšefty pár ľudí nad kvalitou priestoru pre všetkých. Keďže územný plán je „zbytočná vec“, z ktorej sa dá spraviť „trhací kalendár“, lebo sa dá bezuzdne meniť a krkvať podľa prianí obchodných záujmov úzkych „developerských“ skupín. Výsledok: Niekoľko málo ľudí zarobí a všetci ostatní budú mať skazené prostredie na desaťročia dopredu. Zjavne to postráda logiku a slušnosť.
- Na úradoch. Ktoré nie je možné z rôznych dôvodov vždy obsadiť fundovanými, odborne a legislatívne podkutými persónami (priznám sa – netvrdím, že som podkutý a najlepší odborník, ale ja by som nechcel na úrad ani za nič). Výsledok: (uvediem len zopár): odlišný výklad ustanovení zákonov, vágne posudzovanie práce architekta z pohľadu nearchitekta, nedostatočné skúsenosti s aplikáciou zákonov z praxe, nesprávny právny výklad, prieťahy v konaniach…
- Na úradoch. Kde sa dá všetko vybaviť, kde sa dajú meniť stanoviská. Chápem, že úradníci sú tiež len ľudia. Normálne prežívajú pocity ako strach, zodpovednosť, neistota, hnev, tréma… Asi sú ale málo chránení zákonom, resp. zákon nezabezpečuje, aby ich rozhodnutia mali oporu v obmedzených možnostiach zmien územného plánu, aby ich odbornosť mala autoritu pred verejnosťou a hlavne pred mnohými „developermi“ na nových autách. Ešte uvedeiem, že napríklad cielená regulácia farieb na zateplovaných panelových domoch sídlisk za pomoci všeobecne-záväzného nariadenia mesta (zákon na území mesta) by vraj bola protiústavná… Aspoň u nás v Bystrici to tvrdia.
- Na stoloch architektov, ktorí nechcú prísť o robotu, lebo je jej málo. Uvedomujú si aj, že sa zodpovedajú SPOLOČNOSTI, vlastnej profesii, ostatným architektom, klientovi a komore? Viem, samému sa mi to ťažko píše, ale nemôžeme niečo nakresliť len preto, že to tak chce klient. Toto musíme dokázať zmeniť. Ak by žiaden z nás nenakreslil niečo, čo je zjavne zle… mohli by sme hovoriť o tom, že máme stavovskú česť a že si ju roky budujeme. Totálne nenávidíme, keď nám do toho kecá úradník – on predsa nie je obdorne spôsobilá osoba – ale uznajme. Ak má byť v území dodržaný aspoň aký-taký poriadok, musí niekto hovoriť ako to má byť.
- V hlavách ľudí, ktorí chcú stavať. Asi poznáte vetu: „Tak ako to má môj sused, ja by som to v živote nechcel…“ Pokiaľ budeme Slováci uvažujúci: „.. no ja by som si v živote nepostavil taký dom ako si postavil môj sused…“, dovtedy budeme túto krajinu vytrvalo bez hanby przniť. Príkladov je veľa. Paneláky, nové štvrte (prikladám foto) satelitov. Keď som sa díval z úpätí hôr na Terchovú, musel som unzať, že v tých štvrtiach „brizolitových“ domov našich otcov je veľakrát viac poriadku ako v tých našich, čo kreslíme dnes.